Svorka, svorkové zviera, štruktúra svorky

Ako to funguje v prírode

Svorka je skupina zvierat, ktoré sa držia z rôznych dôvodov spolu. Medzi jednotlivými členmi svorky býva silné puto a hierarchia. Cudzinci, hoci aj rovnakého druhu, nebývajú do svorky prijatí automaticky, prijatiu predchádzajú rituály.
Svorkové zviera je zviera, ktoré žije v štruktúrovanej skupine príslušníkov rovnakého druhu. Okrem svorkových zvierat v prírode ešte rozlišujeme zvieratá typu osamelý lovec a príslušník malej rodinnej skupiny.
Príkladom na osamelého lovca je líška. Len samice starajúce sa o mláďatá občas vytvárajú dočasné komunity.

Šakaly žijú v malých rodinných spoločenstvách, ktoré tvorí samec, samica, tí žijú v páre po celý život, a mláďatá, prípadne mláďa z predchádzajúceho vrhu, ktoré pomáha so starostlivosťou o mladé.

Vlky, hyeny a dingovia sú psovité šelmy, ktoré vytvárajú veľké svorky.

Spôsob života jednotlivých živočíšnych druhov je geneticky daný, inak povedané vrodený. Niektoré zvieratá sa museli prostrediu a podmienkam prispôsobiť v záujme prežitia tak, že spolupracovali pri zháňaní potravy či obrane teritória. Tie jedince, ktoré prežili, sa mohli ďalej páriť a ich gény, v ktorých boli zakódované vlohy pre spoluprácu, sa šírili a upevňovali v populácii. U spolupracujúcich zvierat sa vyvinuli isté charakteristiky, ako je schopnosť
komunikovať a riešiť konflikty bezpečným spôsobom.

Život vo svorke ponúka viaceré výhody pre vlky, ale aj pre prírodu:
- možnosť napádať väčšie zvieratá, lov je efektívnejší,
- ochrana a výchova mláďat (mláďatá sa učia loviť, ale učia sa aj zákonom svorky),
- tým, že sa rozmnožuje len dvojica alfa, zabraňuje sa premnoženiu, neostávajú zvyšky potravy.

Svorka vlčia a psia

Psy sa vyvinuli z vlka a ako také patria k svorkovým zvieratám, čo znamená, že majú v sebe zakódovanú schopnosť používať a chápať signály, ktoré im umožňujú komunikáciu. Signály sa prijímajú prostredníctvom zmyslov. Signálom môže byť výraz tváre, štekot, lízanie, chemické látky ako napr. moč.

Pri domestikácii (zdomácňovaní) psa si človek vyberal také jedince, ktoré boli schopné komunikácie s ním. Vlky používajú pri komunikácii najmä vizuálne, zrakom zachytiteľné, signály – ide o pozície tela a výrazy tváre. Rovnako je tomu aj pri komunikácii medzi psami. Človek však pri komunikácii so psom používa najmä signály zvukové, no mal by vedieť čítať, čo mu pes hovorí svojím telom či tvárou. Zaujímavé je aj to, že psy, na rozdiel od svojich vlčích predkov, používajú omnoho viac štekot, ktorý je u vlkov zriedkavý. Ako keby v procese zdomácňovania prispôsobili svoje správanie podmienkam, v ktorých žili, teda hlučnom prostredí ľudskej civilizácie.

Mnohé signály sú ritualizované, teda stratili svoj pôvodný zmysel a nadobudli určitý význam. Napríklad pohyby šteniat hlavou hore a dole pri hľadaní bradavky suky sa stali ritualizovaným správaním, ktoré znamená priateľskosť. Väčšina signálov pri komunikácii človeka a psa sú práve ritualizované úkony, ktoré nemajú s pôvodnou funkciou nič spoločné a nadobudli nový význam.

Príklady komunikácie medzi psami:

Štruktúra svorky

Štruktúra svorky býva komplikovaná a môže byť výsledkom zložitých postupov a rituálov. Každá svorka je jedinečná a nikdy nemožno hovoriť o bezvýhradne platných pravidlách, no predsa existujú isté zákonitosti, z ktorých zloženie svorky vychádza.

Základ vlčej svorky tvorí obyčajne samec a samica a vtedy možno hovoriť o stabilnej, pevnej štruktúre, v ktorej platia jasné, vymedzené pravidlá. Rodičia tvoria automaticky alfa pár (alfa samec a alfa samica), ktorý sa rozmnožuje a stará sa o mláďatá, ktoré rodnú svorku zvyčajne v roku až troch opúšťajú a hľadajú si svojho partnera, aby založili svoju svorku. V rámci svorky však môže dochádzať aj ku konfliktom medzi alfa jedincami a ich mladšími konkurentmi, obyčajne beta jedincami. Vtedy buď slabší odchádza, neraz aj v sprievode ďalších jedincov, alebo môže dôjsť aj k smrteľnému zraneniu pri boji o pozíciu vodcu. Stáva sa aj to, že slabý jedinec (omega) je zo svorky vyhnaný, potuluje sa okolo svorky, živí sa len odpadkami a zvyškami a nakoniec zvyčajne uhynie. Zriedkavejšie sa z neho stáva vlk samotár, ktorý sa môže spojiť s iným vlkom samotárom rovnakého pohlavia, alebo opačného pohlavia. V druhom prípade môže založiť vlastnú svorku.

Psy žijú v skupinách podobných vlčím svorkám bez vplyvu človeka iba ojedinele. Ide snáď len o prípady zdivených psov žijúcich mimo ľudských osídlení. Zaujímavé je, že psy túlavé, ktoré žijú napríklad na okrajoch miest, typické svorky nevytvárajú, ako keby boli stále naviazané na svoje domovy a nedokázali vytvoriť samostatnú funkčnú štruktúru.

Pes je zviera zdomácnené a je preňho prirodzené žiť s človekom. Či už pes žije v ľudskej spoločnosti sám, alebo s iným psom či psami, takáto svorka sa riadi inými pravidlami, než klasický model vlčej svorky, hoci pes si zachoval isté formy správania, ktoré sa prejavujú najmä v prípadoch, keď žije spolu väčšia skupina psov (chovy záprahových psov, pastierske psy, lovecké psy, strážne psy). Vtedy sa medzi psami vytvára hierarchická štruktúra s alfa jedincom a podriadenými jedincami, no i v tomto prípade by mal človek zostať super alfou na vrchole hierarchie, teda jedincom, ktorý je absolútne nadriadený a o jeho pozíciu sa nebojuje. Závisí len od človeka, ako túto úlohu zvládne.

Hierarchia existuje však aj medzi dvoma psami žijúcimi v jednej domácnosti. Ak príde do domácnosti s jedným psom šteňa, či dokonca dospelý pes, nemožno očakávať, že prvý pes bude prítomnosťou nového člena nadšený. Ak človek nezaujme správny postoj a neurčí hierarchiu sám (dáva prednosť „prvému“ psovi pri žrádle, dáva mu prednosť pri nastupovaní do auta, netlmí prílišné prejavy agresivity dospelého psa voči šteňaťu atď.), môže sa stať, že psy skôr či neskôr vstúpia do konfliktu, ktorý môže byť aj krvavý. Často k týmto konfliktom dochádza v prítomnosti majiteľa, ide vlastne o konkurenčný boj o jeho priazeň.

A. Č. Černáková
By-Beira kennel
www.beira.sk

Zdroje:

Roger Abrantes: Řeč psů

Vladimír Mikulica: Poznej svého psa

internet